Porcelain Doll

Do podniku vošla so širokým úsmevom.Zase raz ilúzia...ilúzia ktorú v poslednom čase praktizuje nonstop.Čo sa skrýva za tými očami,čo by hovorili tie ústa,keby mohli....kolko slz už stieklo po tej bielej tvári.Klasicky zamierila k pultu a pýtala si oblúbený chlast.Tequila...také veselé pitie.Keď ilúzia tak už riadna.
Hodil sa jej do cesty človek.Človek ktorého vždy považovala za čudáka.Od ktorého nikdy nevedela čo čakať .Chcela čím skorej vypadnúť,nenaťahovať debatu.Rozlúčil sa s ňou ako keby boli spolu naposledy.

Iné mesto,iné slová a iné starosti.Nemalo sa to stať.Nikdy sa to nemalo stať.Kryštálik cukru do jedu.

Sedela nad nedokončenou prácou a nadávala na celý skurvený život. Vtedy jej to došlo...zničoho nič.Zložila pierko a napísala sms: "potrvalo,ale doplo mi,že prečo si sa so mnou lúčil...lúčil si sa,lebo si vedel,že sa už nikdy nevrátim taká aká som bola...už to niesom ja...je to len vyblednutá ilúzia."
A potom to odoslala...tomu "čudákovi"....