Porcelain Doll

Žiarivé hviezdy sa ligotali na temnom zrkadle chladnej vody.Na okraji priepasti pobehoval mráz.Žiť?NEMYSLI......skoč!c

100 spolahlivých spôsobov samovraždy a 99 dobrých dôvodov.Skok z mostu ma mal pohltiť.Chladná hlboká voda ma mala oslobodiť od spomienok,hriechov,bolesti...
Prežila som vlastný pohreb.Stála som medzi ludmi,videla ich tváre,videla svoju stuhnutú telesnú schránku ležať v truhle.

Tak isto prežívam všetky situácie.Len ma nik nevidí,necíti a tak isto necítim nič.Vidím prvé vločky snehu,ale necítim ich chlad,obdivujem popadávajúce lístie,ale nemôžem sa ho doknúť,sedím pri klavíri,ale nemôžem si na ňom zahrať.Pohltila ma vlastná bolesť.Mrznem v čase...Prosím o pomoc,ale nik ma nepočúva...nechce....nevie....nemôže...

Svoje nekonečne dlhé dni trávim v knižnici.Na mieste,ktoré som milovala.Väčšinou sa posadím na vrch gotických schodov.Snažím sa prihovoriť luďom...márne.Ostala mi len nádej.Nádej o ktorej som si myslela,že umrela spolu s mojím telom.Nádej,ktorú mala pohltiť chladná temnota.
Sedím pri velikánskom drevenom stoje,čitam knihu s koženým obalom.Hodiny mi spievajú,že je polnoc.Zamkli ma...nie,zamkla som sa sem sama...
Znovu otváram rozčítanú knihu,svetlo preniká cez vyzdobené okná knižnice.Svetlo chladnejšie ako vietor..sneh....ľad...
Na moje prekvapenie je v knihe opatrne založený kúsok pergamenu...Detským písmom je naň napísané: "myšlienky a spomienky nedokážu zabiť krutú minulosť.."
Prišla si po mňa.Dievčatko v bielych šatách s vlnitými blod vlasmi.Chytilo ma za ruku a povedalo: "už nemysli,ži ďalej!a roztopíš svetlo.Svetlo,ktoré ťa vyslobodí z temnoty a nechá žiť ďalej....ďaleko..."